Môj pôrodný príbeh

Možno ste z predošlého článku o dôvodoch plaču bábätiek postrehli, že som mamička. Mám dve dcérky, ktorých pôrod sa odohral v rovnakej pôrodnici, no ich priebeh bol iný. Viem, že pôrod patrí medzi osobné a intímne témy, ale chcela by som sa s vami podeliť o zážitky z tých mojich, a to bez cenzúry. Tento článok vám píšem tiež s edukatívnym zámerom, pretože množstvo mladých žien ani netuší do čoho ide (ak teda neabsolvujú predpôrodnú prípravu). Veď ani ja som vlastne nevedela, ako pôrod vôbec prebieha.

Na oba pôrody som sa nijako nepripravovala a neabsolvovala som ani predpôrodnú prípravu. Jednoducho som to nechala tak, veď ako to má byť, tak bude. Počas prvého tehotenstva sa mi v hlave vírili myšlienky, ako bude pôrod prebiehať a či to vôbec zvládnem. Mamina mi vravela, že mám ostať pokojná a oddychovať. Ale pripomenula mi fakt, že bez bolesti to nepôjde. V kútiku duše som však dúfala, že sa mýli a že zázrakom budem výnimka a môj pôrod bude bezbolestný. Ach, teraz by som samú seba za také fantazírovanie vysmiala. Pri druhom tehotenstve som už veci videla triezvo a vedela som, čo mám očakávať.

Posledné týždne pred pôrodom sa moje telo pripravovalo na veľký deň D. Dávalo mi to najavo. Zrazu som mala energiu a chuť upratovať, všetko preorganizovať a pripraviť veci pre naše očakávané bábätko. Išlo o tzv. "nesting" inštinkt - inštinkt hniezdenia, ktoré mávajú tehotné ženy pred pôrodom. Keď ten inštinkt pominul, prišlo na rad očisťovanie môjho organizmu. Posledným znamením blížiaceho sa pôrodu bolo to, že som sa začala cítiť ako maco. Klasika. Nevládala som chodiť, ba ani prevaliť sa na opačný bok na posteli. Koncom druhého tehotenstva som sa cítila rovnako, no pociťovala som aj mierné kontrakcie. Trvali približne 50 sekúnd s rozostupom 10 minút. To som si už myslela, že pôjdeme o pár hodín do pôrodnice, ak sa bude intervál medzi kontrakciami skracovať, no kontrakcie akosi prešli. Pár dni na to som chcela ísť na pohotovosť. Bolo mi do plaču, pretože som pri akomkoľvek pohybe pocítila bodavú bolesť v pánvovej oblasti. Bol to pocit, akoby som mala seknutú panvu. Nedokázala som poriadne chodiť, preto som väčšinu času oddychovala a o staršiu dcéru sa staral manžel. Našťastie bolesti o dva dni prešli a podľa termínu mi do pôrodu ostávali ešte +- dva týždne. To som však netušila, že tie hrozné bolesti boli vlastne signálom, že sa naše druhé dievčatko rozhodne prísť na svet skôr, už o päť dní.

V deň oboch pôrodov som sa cítila fajn. Oba mi začali vo večerných hodinách, prvý zhruba o 22:30 kontrakciami a ten druhý zas o 21:00 odtokom plodovej vody. Po začatí prvej doby pôrodnej (t.j. kontrakcií) som sledovala čas. Kontrakcie boli pravidelné, intervál medzi nimi sa skracoval, a tak sme s manželom išli do pôrodnice. Cesta tam nám trvala zhruba 40 minút. V pôrodnici mi urobili vstupné vyšetrenie - ctg, ultrazvuk a palpačné vyšetrenie.

Prvý pôrod:

Keďže som bola iba na centimeter otvorená, opýtali sa ma, či chcem ísť domov alebo ostanem. Nevedela som, ako sa situácia vyvinie, preto som ostala v pôrodnici. Hospitalizovali ma a manžela poslali domov, že ho zavolajú neskôr. Viete, pri prvorodičkách sa očakáva, že prvá doba pôrodná bude trvať dlho, preto sprievod k pôrodu volajú, až keď je žena na 8 cm otvorená, čo ja som vtedy nebola. Samozrejme, môj manžel na pôrod aj tak nestihol prísť. Udial sa totiž rýchlo.

Ubytovali ma na izbe o poschodie vyššie. Išla som si ľahnúť, aby som načerpala energiu. Tak mi poradila mamina, ale vôbec som kvôli bolestiam nemohla zaspať. Kontrakcie boli čoraz intenzívnejšie, pila som vodu, chodila som často na toaletu a pochodovala po izbe. Bola to bolesť, akú som nikdy v živote nezažila. Ľudia pôrodné bolesti prirovnávajú k silným menštruačným kŕčom, no ani zďaleka by som to k tomu neprirovnala, a to mávam bolestivú menštruáciu. Bolesť bola situovaná v krížoch a pociťovala som veľké tlaky na konečník. Nechcem to veľmi takto vysvetľovať, ale prirovnala by som pôrod k tomu, keď idete na veľkú potrebu, máte tvrdú stolicu a nemôžete sa vytoto... Chápeme sa :D So silnejšími kontrakciami som začala krvácať a zdravotná sestra ma napojila na ctg, aby sledovala stav kontrakcií. Videla, že sa pôrod rozbieha a povedala, že potom zavolá doktora. Po štyroch hodinách kontrakcií a múk, moje telo začalo nekontrolovane tlačiť. Vôbec som ten úkon neovládala, bolo to mimovoľné. Okamžite som zavolala sestričku a povedala jej, že si myslím, že rodím. Doktora nikde nebolo, preto ma sestrička skontrolovala odspodu a zistila, že druhá doba pôrodná začala. S druhou sestričkou rýchlo priviezli vozík a brali ma o poschodie nižšie, kde som rodila. 

Sestričky na pôrodnej sále boli veľmi milé, trpezlivé a všetko mi vysvetľovali. Tak isto aj doktor. Moje tlačenie sa nezaobišlo bez kriku (t.j. hlasné mrnčanie cez zuby). Aj som sa personálu za to ospravedlňovala, no nevadilo im to. Samotné tlačenie trvalo zhruba 20 minút. Bohužiaľ, neobišlo sa bez poranení a nástrihu. Dcérka sa teda narodila o 5:50 ráno. Hneď mi ju podali, aby nastal "bonding", mala som ju koža o kožu. Po chvíli mi ju zobrali povážiť a pomerať a keď som porodila placentu, prišiel rad na šitie. Toho som sa pred pôrodom najviac bála, pretože samo o sebe znelo hrozivo. Pravda je, že nástrih či šitie neboli také, ako som si ich predstavovala. Bolesť som skoro nevnímala, pretože som mala miesto poranenia znecitlivené a moju pozornosť upútalo bábätko, ktoré som držala v náručí. Prekypovala som šťastím. Nielen, že som zvládla prirodzený pôrod bez epidurálky, ale priviedla som na svet nový život. Cítila som sa ako superhrdinka. Po dvoch hodinách na pôrodnej sále ma hospitalizovali na oddelení šestonedelia, kde som oddychovala a začala si zvykať na svoju novú rolu.

Druhý pôrod: 

Pri druhom pôrode som prišla do pôrodnice už na 3 cm otvorená. Stále to však nestačilo na to, aby pri mne manžel zostal, tak ho opäť poslali domov. Samozrejme, dohodli sme sa, že tentoraz nikam nepôjde a počká. Tak teda išiel do auta, ktoré zaparkoval pred pôrodnicou a trochu si zdriemol. Mňa medzitým uložili na box, vedľa príjmovej ambulancie. Kontrakcie som sa snažila čo najviac predýchať. Na boxe som strávila minimum času, pretože som už o hodinu išla rodiť. Keď moje telo začalo mimovoľne tlačiť, okamžite som privolala sestričku. Ešte ma palpačne skontrolovali a pravda bola zjavná. Bola som na 10 cm otvorená. Rýchlo som zavolala manželovi, aby prišiel a tešila som sa, že to už budem mať konečne za sebou. To, čo však o chvíľu nasledovalo, ma trochu zarazilo. 

Na pôrodnej sále som si ľahla na kozu a sestrička ma nepríjemne kontrolovala tam dole a kázala mi si trochu zatlačiť. Následne zavolala doktorku s tým, že ideme rodiť. Tá bola, mimochodom, už pri prijatí na ambulanciu riadne odmeraná. Keď prišlo na rad tlačenie, pôrodné asistentky mi dobludu radili, kedy mám tlačiť. Ja som svoje telo poznala a vedela som, že mi vraví niečo iné, predsa som nerodila prvýkrát. Vraveli mi, že mám tlačiť a pritom som žiadne kontrakcie nepociťovala. Akoby zoslabli. Nebola som vôbec uvoľnená, všetko sa mi zdalo byť také hŕŕŕ a ešte ma aj chytali kŕče v lýtkach. Ešteže tam bol pri mne manžel, ktorý ma hladkal po vlasoch a povzbudzoval ma. Popravde sa mi tlačilo dosť zvláštne a ani sa nečudujem, pretože naše "malé" bábätko malo skoro 4 kg, čo sme boli obaja s manželom prekvapení. Sestrička z novorodeneckého oddelenia mi ju dala do náručia a s manželom sme sa usmievali od ucha k uchu. Po tomto zvítaní však nasledovala menej príjemná časť (ktorá obvykle býva normálna) - porodenie placenty. Placenta sa neodlučovala a ani po trištvrte hodiny čakania sa nič nedialo. Vo vnútri som začala panikáriť. Zvyčajne ju totiž porodíte do pol hodiny. Kvôli tomu musela zasiahnúť doktorka, ktorá sa mi hmatom snažila vybrať placentu, a sestrička, ktorá mi silno tlačila brucho. Bolo to totálne nepríjemné a bolestivé. Aby toho nebolo málo, v tom chaose som stále malú držala v náručí a bolo pre mňa ťažké sústrediť sa na dve veci. Placenta nakoniec vyšla, ale ostali z nej len kusy. Po "porodení" placenty opäť nasledovalo zašívanie rán po prirodzenom natrhnutí a aj nastrihnutí. Nevedela som sa vôbec uvoľniť a doktorka na mňa vyštekla, že nemám dvíhať panvu. Ako som sa mala pri takom chaose uvoľniť? Hodila som to nakoniec všetko za hlavu, s manželom sme sa poradovali nad novým prírastkom, oznámili sme radostnú novinu našim a svokrovcom a každý sa vybrali svojim smerom - on domov a ja na oddelenie šestonedelia.

Aby som oba pôrody zhrnula, mala som to šťastie, že boli celkom rýchlé. Prvý trval dokopy so všetkým (tj. prasknutie plodovej vody / kontrakcie + samotné tlačenie) zhruba 6 hodín a ten druhý 2,5 hodiny. Oba pôrody boli bez epidurálu či iných foriem úľavy od bolesti. Myslím si, že kvôli ich rýchlym priebehom by anesteziológ ani nestihol prísť. Nevadilo mi to, pretože som nad epidurálkou ani neuvažovala. Bála som sa totiž jej možných vedľajších účinkov.

Vždy som si myslela, že najťažšou časťou pôrodu je tlačenie. Veď aj vo filmoch to tak vykresľujú. Žene praskne plodová voda a šup na pôrodné kreslo, kde sa musí trápiť. Tou najzákernejšou vecou ohľadom pôrodu (okrem zriedkavých komplikácií) sú však kontrakcie. Mnohí ich prirovnávajú k silným menštruačným kŕčom, ale sú 100x tak bolestivé. Taktiež som mala strach, keď som prvýkrát počula o epiziotómii (nástrihu hrádze) a zašívaniu. Ak si však žena prejde kontrakciami, nad samotným tlačením (samozrejme, ak nie je vysílená a unavená z kontrakcií), nástrihom hrádze či zašívaním mávne rukou.

Priebeh pôrodu neovplyvňuje len vaša psychofyzická príprava, ale aj to, či máte pri sebe manžela/partnera a aký personál máte okolo seba. Postrehla som, že doktori sú omnoho citlivejší ako doktorky. Ktovie prečo. Keď som išla do pôrodnice prvýkrát, odrodil ma doktor, ktorý mal profesionálny a zároveň ľudský prístup. Pri druhom pôrode ma odrodila doktorka, ktorá bola odmeraná a nepríjemná. Pri nej som mala pocit, ako keby som bola len jedna z "viacerých na koze", alebo ako sa vraví, kus dobytka a nie človeka. Zdalo sa mi, že bol pôrod nasilu urýchlený, čo malo podľa mňa negatívny dopad aj na tretiu dobu pôrodnú.

Bolesť k pôrodu patrí, je jej prirodzenou súčasťou. Tento fakt jednoducho treba akceptovať. Ale! Dôležité je, ako bude rodička k bolesti prístupovať, pretože od toho sa odvíja aj priebeh pôrodu. Ak sa bolesti "poddáte", pokojne predýchate každú kontrakciu, bolesti sa vám budú zdať menej intenzívne. Niekde som čítala, že najprv vás zradí vaša psychika a až tak vaše telo. Tieto dva činitele sú navzájom prepojené. Ak začnete panikáriť, ovplyvní to nielen vaše sústredenie, ale aj váš výkon. Všetko je to teda len o vašom nastavení mysle, lebo telo vie, čo má robiť. Bolo stvorené na to, aby zvládlo pôrod, nebojte sa. A keď uvidíte svoj maličký zázrak, poviete si, že všetky tie bolesti stáli za to.

Mamičky, a aký je váš pôrodný príbeh?