Každý z nás potrebuje v niečo veriť. Niekto verí v Boha, niekto v osud, iný zas vo vesmír alebo karmu. Viera patrí medzi dôležitú oblasť v živote človeka, ktorá by ho mala posúvať pozitívnym smerom ďalej. V tomto článku by som vám rada porozprávala o mojej viere, a to viere v Boha. Možno to pre niekoho bude konzervatívny alebo pobúrujúci článok, no berte ho predovšetkým ako moje osobné svedectvo, ktoré s vami chcem zdieľať. Vopred vás chcem upozorniť, že nikoho nechcem moralizovať, nie som odborník či teológ a následujúce riadky píšem na základe vlastného názoru a osobnej skúsenosti.
Už od malička ma moji rodičia viedli k viere. Brala som to však skôr ako povinnosť a do kostola som nechodila rada. Nebolo to ani tak kvôli samotnému Bohu, ale kvôli ľuďom, ktorí tam chodili. Myslím si, že je to aj jeden z častých dôvodov, prečo niekto nechodí do kostola - kvôli cirkvi a ľuďom z nej, ktorí sa navonok tvária ako svätuškári a pritom mimo kostola hrešia a ubližujú druhým. Ako tínedžerka som si myslela, že som lepšia ako oni, veď dodržiavam prikázania. Pravdou je, že nie som o nič lepšia ako oni. Nadávam, ohováram, klamem. Nie som dokonalá veriaca. Nikto z nás nie je, dokonca ani svätci neboli, a je to v poriadku, pretože dokonalý môže byť jedine Boh.
Dnes si uvedomujem, že kostol nie je miestom dokonalých kresťanov, ale nemocnicou pre zlomené duše, ktoré hľadajú odpustenie, vyliečenie či nádej do ďalších dní. Uvedomujem si aj to, že viera je predovšetkým a hlavne o budovaní vzťahu s Bohom. Naučila som sa, že jediná cesta do neba vedie skrze Ježiša. Tvoj zoznam hriechov či hodiny odsedené v kostole nevypovedajú o tebe, aký si krestaň. Vypovedá o tom tvoj vzťah s Ježišom. Nestačí len veriť v Boha, resp. veriť, že existuje, pretože aj diabol verí, že existuje, ale neuznáva ho (*je pre mňa trochu paradoxom, že ľudia veria na duchov, ale v Boha nie, čo na to poviete?). Bohu treba veriť, dôverovať mu, pretože On sa naozaj o všetko postará. Viem, ako môže človek odovzdať chod svojho života niekomu, koho vôbec nevidel? Nuž, práve o tom je celá podstata viery. Veriť aj napriek tomu, že nevidíme. Človek si však až spätne uvedomí, že Boh bol prítomný v jeho živote.
Keď som vyrastala vravela som si, že niektoré prikázania sú prichytené za vlasy. To, čo sa mi zdalo normálne (resp. znormalizované spoločnosťou), bolo v skutočnosti hriechom. Prečo je sex len témou manželstva, prečo je interupcia či bývanie spolu pred svadbou hriechom, prečo je to a to hriechom. Dnes chápem prečo. Aj keď sa nám to nepáči, ide hlavne o naše dobro. Mnohí sa oháňajú presvedčením, že treba to a to vyskúšať pred svadbou, aby sme vedeli, či si sadneme. A čo ak nie? Hneď sa s daným človekom rozídeme len kvôli tejto oblasti, aj keď si dokonale rozumieme v inej? Pravda je taká, že vás môže nemilo prekvapiť hocičo, preto existuje komunikácia. Áno, každý vraví, že komunikácia je dôležitá a nemýlia sa. Práve ona je grom vzťahu - porozprávať sa o tom, čo sa mi páči/nepáči, najsť riešenie, kompromis. Komunikáciou sa riešia všetky problémy. Prikázania sú akousi pomôckou na to, stať sa morálne dobrým človekom. Samozrejme, hlavným nástrojom je naše vlastné svedomie, no tie písané pravidlá sú tu z nejakého dôvodu. A aby som to doplnila, cesta za lepšou morálkou sa nezaobíde bez toho, aby sme nezhrešili, pretože ako sa vraví, chybami sa človek učí. Jedná vec je však raz zhrešiť a druhá zotrvávať v hriechu. Pre kresťana je niekedy vyčerpávajúce snažiť sa všetko dodržiavať, keď sa aj tak stane, že často padne. Už som sa veľakrát samej seba pýtala, či to má zmysel, či má zmysel dodržiavať prikázania. Áno, má. Je jedno, že spadneš. Boh nepozerá na to, koľkokrát spadneš, ale na to, či sa aj napriek pádu k nemu opäť rozhodneš kráčať.
Moja cesta za vierou nastala pred štyrmi rokmi, kedy mi zomrela teta. V deň jej smrti, keď som cestovala domov zo školy, som mala zvláštne pocity. Moje vnútro mi hovorilo, že sa niečo deje, ale nevedela som čo. Dozvedela som sa to až keď som prišla domov a ocino mi oznámil tú smutnú správu. Bol to pre mňa šok, vôbec som to nečakala. Tetin pohreb bol úplne prvý pohreb, na ktorom som bola. Ako to na pohreboch býva, atmosféra bola smutná, ale zároveň tak zvláštne pokojná. Bude to znieť trochu “sci-fi”, ale keď som sedela v lavici, mala som pocit, akoby tam jej duša bola so mnou, akoby ma doslova stískala za ruku. Cítila som na pravej ruke jemný tlak a ten istý pocit som zažila aj na omši, ktorá za ňu bola odslúžená niekoľko dní predtým. Po tomto čudnom zážitku som sa začala zaoberať témou smrti a posmrtným životom. Medzitým som sa zoznámila s (teraz už mojim) manželom, ktorý ma tiež naučil viac veriť Bohu. O tom by som vám však napísala v inom článku. Roky plynuli a moje premýšľanie o téme smrti zašlo tak ďaleko, že som začala mávať úzkosti. Nemohla som v noci spávať a keď sa koncom novembra 2021 objavil môj prvý panický atak (zhodou okolností prišiel práve vtedy, keď som otehotnela s prvou dcérou), zamávalo to s mojou psychikou. Vtedy som prežívala veľmi ťažké obdobie. Začala som chodiť na terapiu, ktorá mi však nestačila. Bola som presvedčená, že mi pomôžu jedine lieky, preto som sa objednala k psychiatričke. Termín vyšetrenia som však mala až o tri mesiace a dovtedy som musela vydržať. Moje stavy navyše zhoršovali tehotenské hormóny. Stal sa zo mňa hypochonder, ktorý sa neustále pozoroval a mal anticipačný strach - strach zo strachu, z toho čo by mohlo prísť. Vo februári sme všetci doma ochoreli na covid-19, ktorý sa ma držal kvôli mojej oslabenej imunite skoro tri týždne. Takže som bola nielen psychicky, ale aj fyzicky vyšťavená. Kvôli ochoreniu som silno kašľala a z napínania brušných svalov som začala slabo krvácať. Bála som sa, že sa môjmu bábätku niečo stane a musela som si poležať štyri dni v nemocnici. Do toho sme riešili svadbu, ktorá mala byť koncom apríla, ale situácia nebola vôbec ideálna a mysleli sme si, že svadbu preložíme. Ťažké obdobie prežíval aj môj nastávajúci a ani nie mesiac pred svadbou mi zomrela babka. Zhodou náhod som v deň jej smrti pocítila prvé pohyby bábätka. Kamarátka mi povedala, že takto to väčšinou býva: Starý život odchádza a nový prichádza - a to ma ešte viac donútilo zamýšľať sa nad životom a smrťou.
Povedala by som, že počas tých ťažkých mesiacoch nastalo moje skutočné obrátenie. Začala som sa viac modliť a práve viera mi poskytla útechu, že všetko dobre dopadne. Moja ťažoba na určitý čas ustúpila, ale nie úplne. Aby som vám to objasnila, moje úzkosti vychádzali a vychádzajú zo strachu zo smrti, zo strachu, že moje deti ostanú bezo mňa či zo strachu, že prídem o svojich najbližších. Tieto úzkosti ma doteraz neopustili. Stále s nimi bojujem a poviem vám, že mi znepríjemňujú každodenné fungovanie. Škaredou pravdou je, že s týmto strachom (okrem jeho fyzických prejavov) mi psychiater nepomôže. Premýšľala som už aj nad tým, že moje úzkosti možno úzko súvisia s rolou mamy, a preto je prirodzené, že sa viac bojím. Počas tých pár mesiacov som však prišla na to, že liekom na môj strach zo smrti môže byť viera v Boha. Práve ona sa ako jediná zaoberá otázkou smrti a odpoveďou na ňu, ktorá by zmiernila moje obavy a dodala mojej duši pokoj. Kresťanstvo, skrze zmrtvýchvstania Ježiša, učí o tom, že smrťou sa život nekončí. Smrť je len prestupom, kedy duša opúšťa telo a vydáva sa do života, pre ktorý bola určená. Teda, ak na to ona sama verí. Ak mám byť úprimná, stane sa, že o existencii Boha a jeho kráľovstva začnem pochybovať. Pochybnosti sú však normálne, objavujú sa v každej oblasti života, nie len vo viere. Myslím si, že niečo ma doviedlo k tomu, aby som sa touto témou zaoberala a že jedine viera mi dá odpoveď na moje otázky. Hovorím si a dúfam, že ľudia, ktorí nás už opustili, sú na krajšom mieste, kde sa už nemusia trápiť. Táto myšlienka ma povzbudzuje a dodáva mi nádej, že život po smrti existuje, že Boh existuje a je tu so mnou, a preto sa nemusím báť.
Keď sa obzriem späť, vidím, že Boh bol prítomný v mojom živote - v manželstve, rodičovstve, vo vzdelávaní, vo všetkých týchto oblastiach. Božiu prítomnosť som najviac pocítila počas tehotenstva. Zistila som, aký je život zázrak. Je neskutočne krásne a neuveriteľné, keď vám v brušku rastie nový život. Z ničoho je niečo. V mojom živote bol bod, kedy moje deti neexistovali a zrazu sú tu. Behajú, skáču, smejú sa, dávajú mi pusinky. Aj keď som si život plánovala úplne inak, myslím si, že je práve teraz taký, aký má byť. Stále niektoré veci úplne nechápem, ale myslím si, že všetko, čo sa stalo, malo svoj dôvod a jednoducho to tak malo byť. Do božích plánov nevidím a neviem, aká budúcnosť moju rodinu čaká, no chcem a budem dôverovať Bohu, pretože On ma všetko pod kontrolou a vedie ma presne tam, kde mám v živote byť.
Na čo veríte vy? Aký je váš vzťah s Bohom?
0 komentárov